• Domov
  • /
  • Aktuality
  • /
  • NEDEĽNÝ PRÍHOVOR FARÁRA SVOJIM VERIACIM- NEBOJTE SA!

NEDEĽNÝ PRÍHOVOR FARÁRA SVOJIM VERIACIM- NEBOJTE SA!

Dnes sme viac ako inokedy zmietaní strachom, strachom z nakazenia koronavírusom.

Veď posúďte sami: dnes, v čase písania tohto príspevku, v sobotu 21.3., máme na svete nakazených skoro 290 tisíc, v nedeľu to bude už viac ako 300 tisíc. Celkový počet mŕtvych vo svete na koronavírus je ku dnešnému dňu skoro 13 tisíc, v nedeľu to bude cez 13 000. V dnešný deň 21.3. sa na SVK nakazilo rekordný počet ľudí, spolu 41, doteraz najviac za jeden deň. Celkovo máme na SVK nakazených 178 ľudí, v dnešnú nedeľu to bude asi cez 200. Celkovo 160 krajín potvrdilo výskyt koronavírusu. Epicentrum choroby je teraz Európa s najväčším počtom potvrdených prípadov v Taliansku. Počet úmrtí narastá v Taliansku a Španielsku rýchlejšie ako v Číne v rovnakom štádiu prepuknutia choroby. 

Do týchto čísel nám zaznieva Pánovo „Nebojte sa“. „Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“ 

Povzbuďme sa týmto príbehom:

Jedno osemročné dievčatko vstúpi do lietadla, ukáže cestovný lístok a usadí sa na svoje miesto.

Vyzerá si istá, inteligentná, a v istom momente vytiahne omaľovánku.

Let nie je moc pokojný, je veľmi silný vietor a turbulencia… až v istom momente nastane silný otras a všetci cestujúci sa vystrašia a znervóznia. Dievčatko spokojne pokračuje v maľovaní v úplnom pokoji.
Žena, ktorá sedí vedľa sa jej prekvapujúco pýta: „Ako to robíš, že si tak pokojná?“
Dievčatko odpovie: „Môj otecko je pilotom tohto lietadla“. 

Priatelia, v tomto momente môžeme prežívať chvíle skúšky, neistoty, nepokoja a zmätku…, chvíle keď nevieš, kde sa obrátiť, kde ísť a hľadať pomoc…

Avšak ak sme Pánovi prenechali miesto pre pilota, nemusíme sa báť! Dôveruj. Otecko vie, kde ťa vedie..

Prežívame náročné obdobie poznačené strachom, obavami, úzkosťami a izoláciou z dôvodu hrozby ochorenia na vírus COVID-19. Za posledné dni sa veľa zmenilo a veľa zmení. Nielen naše chrámy zívajú prázdnotou, ale aj naše ulice. Zrazu sme boli prinútení sa zastaviť. Keď sa človek zastaví, zvykne uvažovať, často aj nad svojím životom. Aj keď musíme obetovať časť našej slobody a byť doma, zisťujeme, že rodičia majú oveľa viac času na svoje deti, máme možnosť v rodinách tráviť viac času, či už pri spoločenských hrách alebo aj pri spoločnej modlitbe, nájdeme si čas na telefonát mnohým priateľom a rodine, na ktorých sme si nedokázali v zrýchlenom životnom tempe čas nájsť.

V spoločnosti 21. storočia objavujeme úžasnú vec, že nie sme ani zďaleka takí silní a ani zďaleka nedokážeme toľko vlastnými silami, ako sme boli presvedčení, že dokážeme. Vyspelá spoločnosť robí dnes dôležitý objav: sme slabí a krehkí ľudia. Mysleli sme si, že nejaká pandémia, ktorá patrí do minulosti, si na nás nepríde. A prišla… Je tu a my sa učíme s ňou žiť. Učíme sa nosiť rúška, o ktorých sme si mysleli, že musia nosiť len zubári, lekári pri operáciách alebo ľudia z Ázie. Učíme sa byť disciplinovaní a nevychádzať zbytočne von, aby sme chránili od nákazy seba aj druhých. Uvedomujeme si, aký úžasný dar bol, keď sme mohli chodiť len tak po vonku, stretávať sa, navštevovať, podávať si ruky, vidieť úsmevy tých druhých… Začala sa ale vojna s neviditeľným nepriateľom – s obyčajným vírusom, ktorí nám vyspelým ľuďom 21. storočia vzal tak veľa a možno tým nám aj veľa dá… Verím, že súčasná situácia, ktorá viacej limituje našu slobodu, je pre nás všetkých školou pokory a zamýšľania sa, ako sme to vlastne žili.

Som si plne vedomý, že hoci prichádzajúca jar by mala priniesť radosť, nesie stopu strachu a oprávnených obáv. Ako kňaz si nanovo uvedomujem práve v tomto náročnom úseku našich životov, dôležitosť kňazského povolania. Úlohou nás kňazov v týchto dňoch je nielen modliť sa v tichu a ústraní našich fár a kostolov, ale byť svetlom a svietiť pre všetkých utrápených, ustrašených, chorých a vysilených.

Z celého srdca si prajem, aby sa v týchto dňoch rýchlejšie ako koronavírus šírili Ježišove slová: „Nebojte sa“. Sme akoby v loďke na rozbúrenom mori a ustrašení, ale Kristus je s nami, nikdy nás neopustí. Povedal to Pán Ježiš a on predsa nie je klamár. „Ten klamať nemôže, kto je pravda sám“, spieva sa v JKS.

Predovšetkým vás chcem všetkých uistiť, že som s vami, že na vás myslím, že sa za vás modlím a že Cirkev vás v tejto vážnej situácii neopustila.

Modlime sa spoločne za seba navzájom v tomto náročnom období. Keďže chrám a oltár v ňom sa stali nateraz vzdialené pre tých, ktorí ich milujú, nech sa na oltáre premenia kuchynské a jedálenské stoly v našich príbytkoch. Nech na nich nechýba nielen spoločné jedlo, ale aj krížik či Biblia, aby sa tak premenili na domáce oltáre a naše príbytky na domáce chrámy tak, ako to bolo u prvých kresťanov. V týchto dňoch sa budeme modliť a klaňať Bohu v duchu a v pravde. Hoci každá rodina a každý osve, predsa buďme v modlitbe spojení ako nikdy predtým.

Tento rok to bude pravdepodobne tá najsmutnejšia Veľká noc. Stane sa niečo neslýchané a doteraz nikdy predtým nevídané: Na najväčšie kresťanské sviatky zostanú naše chrámy prázdne. Dúfam, že nikdy viac sa to nezopakuje. Verím však, že keď pretrpíme tento bolestný čas a budeme sa môcť znovu objať, pobozkať, podať si ruky, či venovať si úsmev, bude to pre nás všetkých tá najkrajšia Veľká noc premeny doby obáv na vzkriesenie radosti a ľudskej blízkosti. 

Peter Mihálik