Skoro pravidelne každý štvrtok sa v našom kostole po sv. omši koná adorácia pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Sv. omša býva o čosi kratšia, lebo je bez príhovoru kňaza. O to radšej zaznie viac slov v adorácii, kedy sú všetky svetlá v kostole zhasnuté a horia iba sviece na oltári okolo Sviatosti Oltárnej. Je to taká pekná príjemná atmosféra, nič nás nerozptyľuje. Mladí ľudia povedia, že: “Je to také intímčo :)”. Zhruba 40 minút trvá sv. omša, potom asi tak na 20 minút je adorácia. Všetko sa skončí do hodiny, okolo 19 00 hod.
Našiel som jeden pekný článok, duchovný odkaz Matky Rózy Vojtechovej, zakladateľky Kongregácie Tešiteľov Božského Srdca Ježišovho”, ktorý sa totálne presne hodí na naše štvrtkové “adorky”. Nasledovná úvaha je celá od nej:
Vo štvrtok večer adorujeme, aby sme podali Božskému Spasiteľovi mier a spojili sa s ním v jeho úzkosti na Olivovej hore. Túto adoráciu obetujeme k jeho poteche.
S akou radosťou sa máme uberať so svojím Spasiteľom v noci na Olivovú horu. Máme rozjímať, v akej úzkosti a opustenosti Pán Ježiš padol na zem, dotýkajúc sa jej svojou svätou tvárou. Bol tam sám, celkom opustený. Apoštoli spia. Nikto s ním nebdie, nespolucíti. Stávame sa mu anjelom útechy. Prichádzame ho potešiť, klaňať sa mu.
Aké sebapoznanie a iné milosti, zvláštne milosti môžeme takto obsiahnuť. V túto noc sa máme modliť za hriešnikov, za zomierajúcich a za duše v očistci. Môžeme sa modliť, rozjímať ako chceme, ako môžeme, ako nám to vnukne Duch Svätý.
Keďže táto adorácia je venovaná ku poteche Božského Srdca Ježišovho v Getsemanskej záhrade, je najlepšie sa modliť a rozjímať o utrpení Pána Ježiša.
Túto milosť nemá každý, totiž, aby mohol ako traja apoštoli ísť s Ježišom do Getsemanskej záhrady, aby bol svedkom jeho krvavého potu a smrteľnej úzkosti.
Tiež poznávame, že Pán Ježiš chce, aby sme bdeli, lebo sa sťažoval apoštolom: “To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?” Môžeme si tu vyprosiť mnoho milostí pre seba i pre druhých a preukázať Ježišovi svoju lásku.
Máme byť obetami zmieru, milovať Ježiša-prvú a večnú obetu zmieru, milovať ho, tešiť tak, ako je to len s Božou milosťou ľudskému srdcu možné. S touto láskou mu obetovať všetko, čím sme a čo máme: svoje modlitby a práce, radosti a utrpenia, celý svoj život i smrť.
Nasledovať jeho vnútorný i vonkajší život a toto všetko prinášať ako vynáhradu za nedostatok lásky. To je duch Getsemanskej záhrady.
“Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ťa povolal a pritiahol- zmiloval som sa nad tebou!” Zo zdrojov svojho Srdca vylieva na duše prúdy milostí.
Ľudské srdce je také bezmocné a jeho schopnosť dokonale milovať Ježiša je taká nepatrná. To milujúca duša dobre cíti, a preto túži v spojení s božskou Láskou, doplniť nedostatok vlastnej lásky i lásky druhých ľudí.
Na svojom tele dopĺňame to, čo ešte chýba jeho utrpeniu pre dobro jeho tela, ktorým je Cirkev. Kristovmu utrpeniu vlastne nič nechýba, jeho zmierna obeta je úplná a dokonalá. Avšak, aby zásluhy jeho utrpenia mohli byť privlastnené našej, aj iným dušiam, je potrebné, aby sa naše utrpenie spojilo s utrpením Pána Ježiša Krista. Bolesťou a utrpením znášaným z lásky ku Kristovi sa stávame pravou, živou obetou zmieru, a tým prinášame vynáhradu Božskému Srdcu za urážky jemu spôsobené a za nedostatok lásky.
Pripravil Peter Mihálik
